Slnečná sústava

        Slnečná sústava je oblasť kozmického priestoru, v ktorej dominuje gravitačný vplyv Slnka, obyčajnej žltej hviezdy, ktorá svieti nepretržite už takmer 5 miliárd rokov. Okrem Slnka sú ďalšími výraznými objektmi slnečnej sústavy planéty, ktoré obiehajú po svojich takmer kruhových dráhach okolo tejto centrálnej hviezdy. Okolo väčšiny planét krúžia mesiace, kým obrovský počet malých kamenných a ľadových úlomkov obieha po vlastných dráhach okolo Slnka - väčšinou sú sústredené v niekoľkých relatívne hustejších zónach. Okolo všetkých týchto veľkých telies sa pohybujú miliardy malých častíc - od častí atómov, ktoré vytláča Slnko, po zhluky prachu a ľadu v podobe komét. Naša miestna časť vesmíru sa intenzívne skúma od dôb prvých hvezdárov po dnešné kozmické sondy, no stále je zdrojom divov a prekvapení.

Vznik slnečnej sústavy

        Nevie sa presne, čo spôsobilo, že veľký oblak plynu a prachu, z ktorého vznikla slnečná sústava, začal kolabovať a koncentrovať sa do stredu. Isté je, že gravitácia akosi prekonala sily súvisiace s tlakom plynu, ktoré by ho inak nútili expandovať. Pri kolapse sa mraksploštil do tvaru palacinky so stredovou vydutinou. Podobne ako sa krasokorčuliar začne rýchlejšie krútiť po pritiahnutí rúk k telu, tak aj tento disk rotoval čoraz rýchlejšie a rýchlejšie, keď sa koncentroval ku stredu. Stredová oblasť sa začala zohrievať a hustnúť. Najbližšie pri horúcom strede mohli v pevnom stave zostať len kamenné a kovové častice. Ostatný materiál sa vyparil. V priebehu času sa kamenné a kovové začali postupne spájať do planetezinál a nakoniec z nich vznikli vnútorné pevné planéty (Merkúr, Venuša, Zem a Mars). Vonkajších a chladnejších oblastiach disku prebiehal podobný proces, ale pevné čiastočky, z ktorých vznikali planetezimály, obsahovali veľké množstvá rôznych  ľadov (napr. vody, amoniaku, metánu), ako aj kamennú zložku. Z tohto materiálu sa nakoniec stali jadrá plynných obrov(Jupiter, Saturn, Urán a Neptún)

 

Zrod planét

        Predpokladá sa, že po desiatkach miliónoch rokov formovania planetezimál záverečné štádiá vzniku planét prebehli pomerne rýchlo - pred 4,56 miliardy rokov. Len čo planetezimály nadobudli rozmery niekoľkých kilometrov, ich gravitácia bola dostatočná na to, aby priťahovali čoraz viac materiálu v rámci prebiehajúcej akrécie. Mnoho planetezimál po spojení vytvorilo telesá veľkosti Mesiaca - protoplanéty, ktoré prešli procesom vzájomných prudkých zrážok, až nakoniec vznikli vnútorné pevné planéty a jadrá vonkajších planét, plynných obrov. Jadrá vonkajších planét obsahovali kamenný materiál a ľad, takže boli dostatočne hmotné na to, aby pritiahli obrovské množstvá vodíka, hélia a ďalších plynov, čím sa vytvorili husté atmosféry. Usudzuje sa, že zo zvyšných planetezimál sa stali kométy a asteroidy. Pluto mohlo vzniknúť z materiálu nevyužitého veľkými planétami alebo mohlo byť zachytené slnečnou sústavou neskôr.

 

Dráhy v slnečnej sústave

        Väčšina dráh objektov slnečnej sústavy má eleptický tvar, avšak elipsy väčšiny planét sú blízke kruhu - len Merkúr a Pluto majú dráhy, ktoré sa významnejšie líšia od kruhových. Všetky planéty a takmer všetky asteroidy obiehajú Slnko okolo svojej osi. Obežná doba, teda čas, za ktorý planéta obehne okolo Slnka, rastie so vzdialenosťou od Slnka. Čím ďalej od Slnka sa planéta pohybuje, a teda má väčšiu (dlhšiu) dráhu, tým je jej pohyb pomalší

(Zdroj: Vesmír, Unikátna obrazová encyklopédia, Vydavateľstvo IKAR)