Saturn

Dráha

        Saturnu trvá 29,46 pozemského raka, kým obehne okolo slnka. Voči kolmici k rovine dráhy sa jeho rotačná os odkláňa o 26,7°, čo je iba o pár stupňov viac ako u Zeme. Znamená to, že počas obehu sa prikláňajú k Slnku striedavo severný a južný pól. Zmenu orientácie Saturna voči Slnku vnímame zo Zeme ako zdanlivé roztváranie alebo zatváranie sa systému jeho prstencov. Napríklad zboku vidíme prstence (pozeráme sa na ich hranu) na začiatku rotačnej periódy. Keď sa k Slnku začína prikláňať severný pól planéty, viditeľná plocha prstencov sa zväčšuje. Potom sa prstence Saturna pomaly akoby zatvárali, až sa stratia, keď sa severný pól začína odkláňať od Slnka. Po 14,73 pozemského roka (po polovici obežnej doby) sa k nám prstence znova postavia hranou. Teraz sa začína k Slnku prikláňať zase južný pól a my prstence vidíme  čoraz lepšie, ale už zospodu. Zavŕšením druhej polovice obehu sa situácia opakuje, keď sa cyklus uzavrie opäť bočným pohľadom na prstence. Intenzita slnečného žiarenia na Saturne je len stotinou množstva, ktoré dostáva  zo Slnka Zem, ale aj to stačí na tvorenie sezónnych mrakov a hmiel. Keď je Saturn v perihéliu svojej dráhy, k slnku sa nakláňa jeho južný pól.

Stavba

        Do objemu Saturna by vošlo 764 zemegulí, pričom hmotnosť má iba 95krát väčšiu ako Zem. Je to dôsledkom toho, že Saturn pozostáva prevažne z najľahších prvkov, vodíka a hélia, ktoré sa vyskytujú v plynnom aj kvapalnom stave. Saturn má najmenšiu hustotu zo všetkých planét – keby sa dal položiť do oceánu, tak by sa na ňom vznášal. Saturn nemá zreteľný povrch, jeho horné vrstvy tvorí plynná atmosféra. Vnútri planéty tlak a teplota stúpajú s rastúcou hĺbkou a molekuly plynného vodíka a hélia sú stláčané čoraz bližšie k sebe, až je z nich kvapalina. Ešte hlbšie sú atómy zbavované elektrónov a správajú sa ako kvapalný kov. Elektrické prúdy v tomto prostredí vytvárajú magnetické pole s intenzitou 71% magnetického poľa Zeme.

Atmosféra

        Viditeľný povrch Saturnu tvorí vlastne jeho atmosféra. Vidieť ju ako svetložltú vrstvu mrakov s nejasnými pásmi rôznych odtieňov, ktoré sú zoradené rovnobežne s rovníkom. Horná oblačná vrstva má teplotu zhruba -140°C. podľa toho, ako teplota atmosféry s rastúcou výškou klesá a rozličné chemické zlúčeniny kondenzujú na malé kvapky pri rôznych teplotách, tak v rôznych hladinách vznikajú mraky iného zloženia. Usudzuje sa, že Saturn má tri oblačné vrstvy. Najvyššiu, viditeľnú vrstvu tvoria kryštáliky čpavkového ľadu, pod ňou sa nachádza vrstva siričitanu amónneho, ešte nižšie sú mraky vodného ľadu, ktoré zatiaľ nikto nevidel. Vrchná atmosféra absorbuje ultrafialové žiarenie, a preto v nej teplota stúpa, čo vedie k vzniku hmlistého oparu, to je presne tá vrstva, ktorá dodáva planéte nejasný či pochmúrny vzhľad. Hmla vzniká na tej pologuli, ktorá je práve priklonená k Slnku. Saturn vyžaruje takmer dvakrát viac energie, ako prijíma od Slnka. Nadbytok tepla produkujú kvapky héliového dažďa vnútri jeho kovovej vrstvy. Padajú k jadru planéty, pričom sa ich pohybová energia mení na tepelnú. Teplo sa prenáša cez spodnú atmosféru a v súčinnosti s rotáciou planéty tak vzniká silné prúdenie a vetry.

Počasie na Saturne

        Zo Zeme možno pozorovať vo vrchnej atmosfére Saturna obrovské búrlivé útvary bieleho čpavkového ľadu, vynárajúce sa z hmly. Vyskytujú sa približne v 30-ročnom cykle v období, keď na severnej pologuli Saturna vrcholí leto, ale zatiaľ neexistuje všeobecne akceptované vysvetlenie tohto javu. Doteraz posledná  “veľká biela škvrna“ bola objavená 25. septembra  1990. Rozťahovala sa v rovníkovej oblasti planéty, až sa nakoniec v priebehu mesiaca rozšírili po takmer celom jej obvode. Častejšie sa dajú pozorovať menšie, rôzne sfarbené oválne škvrny alebo stužkovité útvary. V roku 2004 sonda Cassini objavila oblasť nazývanú „aleja búrok“, kde v tom čase vládla búrková činnosť. Rýchlosť a smer vetra na Saturne sú diktované pohybom búrok a mračien. Prevažuje východný smer vetrov, čo je smer zhodný s rotáciou planéty. V blízkosti rovníka dosahujú vetry rýchlosť do 1 800 kilometrov za hodinu.