Merkúr

Dráha

        S výnimkou Pluta má Merkúr najexcentrickejšiu obežnú dráhu zo všetkých planét. V perihéliu je len 46 miliónov kilometrov od Slnka, v aféliu je 6903 milióna kilometrov ďaleko. Rovina rovníka Merkúra sa zhoduje s jeho obežnou rovinou (os rotácie je na ňu takmer kolmá). Z toho vyplýva, že táto planéta nemá ročné obdobia a že niektoré krátery v blízkosti rovníka nikdy nezasiahne slnečné svetlo, a sú teda stále chladné. Obežná dráha je sklonená 7º k dráhe Zeme. Merkúr obieha vnútri zemskej dráhy, a tak vidíme jeho fázy, podobne ako v prípade Mesiaca.

        Merkúr sa otočí trikrát za dva obehy okolo Slnka (Merkúr zavŕši tri svoje dni za dva vlastné roky). Táto nezvyčajná väzba rotácie a obehu znamená, že pozorovateľ stojaci na Merkúre by prežil 176 pozemských dní medzi dvomi po sebe nasledujúcimi východmi Slnka.

Stavba

        Veľmi vysoká hustota Merkúra naznačuje, že je bohatý na železo. Toto železo kleslo do stredu planéty pre 4 miliardami rokov, kde vytvorilo veľké jadro s priemerom 3 600 kilometrov. Je možné, že tenká vrstva vonkajšieho jadra je stále roztavená. Tuhý kamenný plášť je hrubý približne 550 kilometrov a má najväčší podiel v 25 percentách horných vrstiev planéty. Tento vonkajší plášť pomaly chladol a vulkanické erupcie s prúdmi lávy počas poslednej miliardy rokov ustali, čím sa stala planéta neaktívnou. Plášť a tenká kôra pozostávajú prevažne z kremičitanového minerálu anortozitu, presne ako mesačné vysočiny. Nie sú tam oxidy železa. Na rozdiel od iných planét sa zdá že všetko železo prešlo do jadra, kde vzniká magnetické pole s intenzitou jedného percenta magnetického poľa Zeme.

Atmosféra

        Merkúr má veľmi riedku a nestálu atmosféru, pretože hmotnosť tejto planéty je príliš malá na to, aby si atmosféru udržala. Merkúr je tak blízko pri Slnku, že denné teploty dosahujú mimoriadne vysoké hodnoty, až 430ºC. úniková rýchlosť je menej ako polovičná v porovnaní zo Zemou, takže ľahké prvky v atmosfére, napríklad hélium, rýchlo unikajú do kozmického priestoru. Preto sa musia všetky atmosférické plyny trvalo dopĺňať. Atmosféru Merkúra analyzoval spektrometer na palube sondy Mariner v roku 1974. Vtedy bol registrovaný kyslík, hélium a vodík. Následné pozorovania ďalekohľadmi zo Zeme odhalili atmosférický sodík, draslík a vápnik. Vodík a hélium sa zachytávajú zo slnečného vetra, ktorý neustále prúdi zo Slnka. Ďalšie prvky vznikajú na povrchu planéty a občas sú vypudené do tenučkej atmosféry dopadmi iónov z jej magnotosféry alebo pri nárazoch mikrometeoritov z medziplanetárneho prachu. Plyn atmosféry je oveľa hustejší na nočnej strane planéty ako na dennej strane, pretože molekuly tam majú menej energie na únik

Povrchové útvary

        Viditeľný povrch Merkúra pokrývajú krátery. Keďže gravitácia na povrchu je dvojnásobná v porovnaní s Mesiacom, materiál vyhodený z kráterov sa ukladá bližšie k nim a v hrubších vrstvách, ako to vidíme na Mesiaci. Impakty veľkých meteoritov vytvorili okolo impaktných bazénov viacnásobné prstence. Zvlášť pôsobivým príkladom je kruhová panva Caloris. Na opačnej strane od impaktu sa nachádza oblasť s rozbitým  terénom, čo spôsobili zemetrasenia vyvolané impaktom. Krátery sa striedajú a prelínajú s najmenej dvomi generáciami plochých stuhnutých lávových polí, podobných moriam na Mesiaci. Tekutá láva postupne zalievala jamy a diery v kôre planéty a vypĺňala terénne priehlbiny, až nakoniec zakryla väčšinu depresií. Žiaľ, mnohé typické príznaky vulkanickej aktivity sa pre malé rozlíšenie snímok zo sondy Mariner 10 nedajú identifikovať. Na povrchu Merkúra je aj niekoľko horských hrebeňov vysokých 1 – 3 kilometre.