Jupiter

Dráha

        Jupiter je piata planéta od Slnka. Obieha od neho vo vzdialenosti približne päťkrát väčšej ako Zem, pričom táto vzdialenosť nie je konštantná. Jupiter má eliptickú dráhu a medzi  vzdialenosťami v aféliu a perihéliu je rozdiel 76,1 milióna kilometrov. Os rotácie Jupitera je odklonená od kolmice o 3,1°, čo znamená, že pri jeho obehu sa žiadna z pologulí významnejšie neprikláňa k Slnku. Preto Jupiter nemá výraznejšie ročné obdobia. Okolo svojej osi rotuje rýchlo, rýchlejšie ako ktorákoľvek iná planéta. V dôsledku rýchlej rotácie sa materiál v rovníkových oblastiach vydúva. Výsledkom je vyklenutý rovník a mierne sploštený tvar.

Stavba

        Jupiter je najhmotnejšou planétou zo všetkých planét (318-kárt hmotnejší ako Zem) a zároveň najväčšou, čo znamená, že má nízku hustotu. Svojím zložením sa podobá viac Slnku ako ktorejkoľvek planéte slnečnej sústavy. Vo vonkajších častiach Jupitera, kde je teplota okolo  -110°C, sú vodík a hélium v plynnej forme. Bližšie k stredu tlak, hustota a teplota stúpajú. Stav vodíka a hélia sa podľa toho mení. V hĺbke približne 7 000 kilometrov pri teplote zhruba 2 000°C sa vodík viac podobá na kvapalinu ako na plyn. V hĺbke takmer 14 000 km a pri teplotách okolo 5 000°C sa vodík stláča do kovovej podoby a správa sa ako roztavený kov. Hlboko vnútri, v hĺbkach približne 60 000 km, je pevné jadro tvorené horninami, kovmi a vodíkom. Toto jadro je v porovnaní s veľkosťou Jupitera malé, no napriek tomu predstavuje desať hmotností Zeme.

Atmosféra

        V atmosfére Jupitera prevažuje vodík a druhým najviac zastúpeným plynom je hélium. Zvyšok tvoria jednoduché zlúčeniny vodíka – metán, amoniak (čpavok) a voda, a zložitejšie ako napríklad etán, acetylén a propán. Tieto zložky pri kondenzácii tvoria vo vrchnej atmosfére rôznofarebné mraky, ktoré dodávajú Jupiteru jeho charakteristický pásikovaný vzhľad. Teplota atmosféry stúpa smerom ku stredu planéty. Keďže plyny kondenzujú pri rôznych teplotách, v rozličných výškach atmosféry vznikajú odlišné typy mrakov. Vo všeobecnosti sa účinkom Slnka plyny na rovníku zohrievajú, dvíhajú sa a pohybujú k polárnym oblastiam. Nahrádzajú  ich chladnejšie plyny z polárnych regiónov, ktoré však prúdia v nižších hladinách atmosféry, čím vzniká veľká cirkulačná bunka. Táto cirkulácia a prenos v rámci celej pologule by boli jednoduché a priame, keby sa Jupiter netočil no keďže rotuje okolo svojej osi – a dosť rýchlo, tak sa vplyvom Coriolisovej sily orientácia severojužného  prúdenia mení na východo-západné prúdenie. V dôsledku toho sa veľká cirkulačná bunka rozpadáva na veľa menších buniek so stúpajúcim a klesajúcim vzduchom, ktoré vidieť na Jupiteri ako pásy so striedavým sfarbením. Biele pásy dvíhajúceho sa studeného plynu na Jupiteri sa volajú zóny, červenohnedé  prúdy teplého klesajúceho ovzdušia sú známe ako pásy.

Magnetické pole

        Jupiter má silné magnetické pole – akoby mal hlboko vo svojom vnútri veľký kus magnetu. Toto pole vytvárajú elektrické prúdy tečúce v hrubých vrstvách kovového vodíka a jeho os, vynárajúca sa na magnetických póloch, je odklonená o 11° voči osi rotácie planéty. Magnetické pole Jupitera je silnejšie ako u ktorejkoľvek inej planéty, je približne 20 000 krát silnejšie ako magnetické pole Zeme, a má veľký vplyv v rozsiahlom priestore Jupitera. Častice slnečného vetra vnikajúce do tohto poľa sú spomaľované a smer ich pohybu sa mení na špirálovitý okolo a pozdĺž jeho magnetických siločiar. Niektoré z častíc vstupujú do hornej atmosféry Jupitera  v blízkosti jeho magnetických pólov. Tam sa zrážajú  s molekulami atmosférických plynov, ktoré potom vyžarujú a vytvárajú polárne žiary. Zachytávané sú aj iné nabité častice (plazma), ktoré vytvárajú diskovitú štruktúru v rovine  magnetického rovníka Jupitera. Veľkosť magnetosféry sa mení vo závislosti od zmien tlaku slnečného vetra. Odhaduje sa, že chvost je dlhý až 600 miliónov kilometrov.