Meteority a meteroidy

        Meteory, ľudovo známe ako padajúce hviezdy, sú svetelnými stopami horiaceho materiálu, ktoré vznikajú vo vyšších vrstvách atmosféry Zeme po vniknutí väčšinou malých prachových častíc - úlomkov komét a asteroidov, ktoré nazývame meteoridy. Každý deň možno vidieť približne milión meteorov. Ak letiaci meteoroid v atmosfére úplne nezhorí, dopadne na zemský povrch - toto teleso nazývame meteorit. Ak je meteorit veľký, jeho dopadom vznikne impaktný kráter.

Meteroidy

        Väčšina prachových meteoroidov, ktoré spôsobujú meteory, pochádza z ubúdajúcich povrchov kometárnych jadier. Keď je kométa blízko pri Slnku, jej povrch sa zahrieva a ľadový materiál pod ním sublimuje - mení sa priamo na plyn. Tento unikajúci plyn láme krehkú prachovú povrchovú kôru jadra, pričom so sebou unáša malé prachové častice. Tie majú rýchlosti mierne odlišné od rýchlosti materskej kométy. Každá prachová častica má trochu inú dráhu, takže po istom čase sa pozdĺž dráhy kométy vytvorí ich prúd, ktorý sa pri každom návrate kométy do perihélia dopĺňa novým prachom. Vo vnútornej slnečnej sústave je takých prúdov mnoho. Veľké kométy produkujú pri Slnku husté prúdy. Relatívne redšie prúdy sú produktom menších či vzdialenejších komét. Zem pri svojom obehu okolo Slnka neustále prechádza cez tieto prúdy, pričom sa zráža s niektorými meteoroidmi, ktoré v nich letia. Každoročnú meteorické roje sa vyskytujú pravidelne v rovnakom období roka a niektoré z nich sú pomerne známe, napríklad Leonidy.

Meteority

    Malé mimozemské telesá, ktoré vniknú do zemskej atmosféry, vo fáze meteoru úplne zhoria a zaniknú. Ak má meteoroid hmotnosť 30 kilogramov až 10 000 ton, pri vstupe do atmosféry stratí iba povrchovú vrstvu a letom sa brzdí, až spomalí na rýchlosť voľného pádu, ktorá je približne 150 kilometrov za hodinu. Zvyšok dopadne na zemský povrch. Podiel telies, ktoré prežijú let atmosférou, závisí od ich pôvodnej rýchlosti a zloženia. U meteoritov rozlišujeme "pády", keď sa podarí ich let priamo pozorovať a spadnuté teleso onedlho potom aj nájsť, a "nálezy", keď sa meteorit nájde dávno po dopade. Podľa zloženia sa meteority zaraďujú do troch skupín.

Dopady meteoritov

    Atmosféra chráni povrch Zeme pred drvivou väčšinou prichádzajúcich mimozemských telies. Priemerná rýchlosť stretu telesa s vrchnou vrstvou atmosféry je približne 72 000 kilometrov za hodinu. Pri tejto rýchlosti sa povrch meteoroidu zráža s molekulami vzduchu a v dôskedku toho sa rýchlo zahrieva a začína vrieť. Obvykle je teliesko také malé, že s varom úplne vyparí. Istá časť stredne veľkých meteoroidov to prežije a padá na zemský povrch (meteority). Veľmi veľké teleso, s hmotnosťou väčšou ako zhruba 100 000 ton, však atmosféra takmer neovplyvní. Teleso ňou preletí ako strela papierom, prudko narazí na zemský povrch a vyryje doň kruhový kráter, ktorý je obyčajne 20krát väčší, ako je veľkosť dopadajúceho telesa. Uvoľnená gigantická energia sa postará o to, že väčšina impaktora sa hneď vyparí a vznikajú seizmické otrasy a tlakové vlny. Výsledné obrovské zemetrasenie vyvráti stromy vo vzdialenosti mnoho kilometrov. Okolitá atmosféra dosiahne teplotu taviacej pece, čo v širokom okolí vyvolá požiare. V prípade, že impaktor dopadne do oceánu, vzniknú obrovské cunami. Impakntý kráter s priemerom viack ako 20 kilometrov vznika na Zemi priemerna raz za 500 000 rokov.